Vlak
Cast 1
Je teplo. Jul, vonku 40, vnutri sa mi ani nezda, ze menej. Tieto stale teplejsie roky, zacinaju byt neprijemne. Navyse ked sa k tomu prida teplo z PC, je to tak hrozne. Klima ako tak funguje, ale vo vedlajsej miestnosti… Prezijem to, ale bolo by dobre sa schladit, bazen bohuzial (v skutocnosti nastastie, vsak kto to bude platit) nemam, kupat sa so sinicami sa mi tiez nechce, navyse sa mozem utopit. Nastastie ma chladi myslienka, ze som si pred casom objednal dovolenku pri mori a zajtra tam idem. Veci este nemam zbalene, ale v podstate ich zbalim o chvilu, nepotrebujem vela, nejake tricka, nejake kratke nohavice, spodne pradlo, plavky…
Bohuzial som este zabudol zubnu pastu, tak si hovorim, ze nebudem stresovat, tak idem do obchodu, kupujem, pribalujem… A este alobal do coho zabalit kufor, ale ten pouzijem az na letisku, nebudem predsa platit za zabelenie kufra do zelenej folie, ked to mozem zabalit sam…
Ok, asi vsetko, noc je zla, teplo, prehadzujem sa, tazko sa mi zaspava, ale nakoniec zaspim…
Zobudzam sa, sprcha, zuby, jedlo ani nie, predsa len, potrebujem trochu chudnut, tak sa len napijem vody. Kufor pripraveny, vypinam vodu, vyberam spotrebice zo zasuviek, okrem chladnicky, zamkynam dvere, skontrolujem ci som zamkol a idem.
Privolavam vytah, je este relativne skoro, tak ludi je pomenej, nie je uz tma, ale take to letne rano, jedina znesitelna cast dna, potom uz len teplo. Nevadi, kracam smerom ku zeleznicnej stanici. Predsa len, letisko nie je za rohom, mozno dobre, mozno by som bol alergicky na hluk lietadiel…A mozno ani nie, keby byvam v rozumnej vzdialenosti. Je to jedno, aktualne zbytocna myslienka.
Cesta ku stanici je pokojna, je to cca 2 km odomna, takze idem pesi, trochu sa rozcvicim a 2km nie je vobec moc. Kohokolvek stretnem, tak velmi lahko obleceny. Nie je sa comu cudovat, sam mam len kratke nohavice, tricko, kratke ponozky a tenisky, doslova len to…
Relativne rychlo sa ocitam na stanici a kupujem listok, od mojej poslednej cesty, zda sa, ze podrazili. Ale pani za prepazkou je mila, aspon nieco, vydava mi listok. Este sa spytam, “a kde to vlastne stoji?”, vlakom fakt casto necestujem a posledna jazda bola snad pred 15 rokmi. Ochotne odpoveda, “a vy casto necestujete, vsak?” a sa na mna usmeje, az mam pocit, ze sa jej pacim, potesi. Vysvetli mi kde bude vlak cakat, tak sa usmejem spat, so slovami, dakujem, dovidenia.
Stanica je mala, takze kolaj pre moj vlak by som nasiel tak ci tak, ale tak, pre istotu… Spatne mi napada, aky dobry vtip mi napadol, ani som si neuvedomil, “kde to vlastne stoji?”, mozno pre to sa usmiala, mozno… A mozno cestovanim myslela nieco ine? Som zmateny, ze by som prepasol prilezitost? To snad nie… Co uz, kracam smerom ku nastupistu. Odkladam kufor vedla seba, v okoli su sice lavicky, ale nesadam si… Vcelku dobre to vyslo, vlak prichadza do 10 minut. Je to medzinarodny rychlik, nejaki ludia vystupuju, ini nastupuju, medzi nimi aj ja. Tie schody do vlakov su fakt vysoko, to sa za tych 15 rokov nezmenilo.
Nekupoval som si sice miestenku, ale vlak je relativne prazdny, tak kracam vo vagone a pozeram cez skla do kupe, ktore je prazdne, obcas jeden, dvaja ludia, v jednom kupe asi rodinny vylet, tak pokracujem az na koniec vagona a tam nastastie uplne prazdne kupe, vchadzam dnu, odkladam kufor. Je to posledny vagon, posledne kupe…
Pokial odlozim kufor, prichadza hrozne pekna pani, nie je to uz slecna, ale pani v strednych rokoch a spyta: “je tu volne? alebo este na niekoho cakate?”. Som ocareny jej krasou, tak po chvile jej odpovedam: “Nie, nie, na nikoho necakam, kludne si prisadnite…”. Aj ked v mysli mi napada, “nic krajsie si nemohlo prisadnut”, myslienka, ktora zacala uz pri kupovani listkov, tuto pani si pamatam, pretoze stala za mnou a mozno pocula moj rozhovor s pani co mi predavala listok… “Mozno pocula, mozno prave pre to teraz prisla do vagonu za mnou?” Mysel pracuje, pani si medzicasom vstupi do kupe, tiez ma kufor, tak par sekund, pokial si odlozi kufor, nasledne sa jej pytam: “a kam cestujete?”. Pozrie na mna, otazka jej prisla asi moc priama, ale usmeje sa a odpoveda, “viete co, idem k moru, toto teplo tu je trochu neznesitelne, mam dovolenku, tak som si povedala, ze more by ma mohlo aspon trochu schladit a oddychnem si”. “Zaujimava zhoda”, odpovedam, “tiez cestujem podobnym smerom”. Usmeje sa, sadne si a vyberie knihu.
Kniha je istym sposobom taka brozurka, cerveny obal. Nechcem moc okato sa pozerat na nadpis tej knihy, nevidim to dobre… Pani si zacne citat a vlak sa zacina pohybovat, po par minutach prichadza sprievodca, vkraca do dveri, “dobry den, pristupujuci?”, tak vyberam listok, listok si berie a hovori, “dakujem, v poriadku”. Pani medzicasom hlada listok tiez, ma ho v penazenke, tak odklada knihu, vybera listok a podava sprievodcovi. Sprievodca je komunikativny, tak hovori: “v poriadku, dakujem, dnes je ale teplo nez zvycajne” a podava jej listok spat, pani to uhra strohou odpovedou: “ano, je”. Sprievodca odchadza.
Ako podavala ten listok, tak som si vsimol nazov tej knihy. “Uveritelne pribehy”, cerveny obal… Zaujimave, asi nejake zivotopisne pribehy, nieco mozno romanticke. Tak sa jej spytam: “ta kniha vyzera zaujimavo, nejake zivotopisy ludi?”. Pani zdvihne zrak, pozrie sa mi do oci, par sekund je uplne ticho a napatie sa stupnuje. “Spravil som nieco zle? Co to ma znamenat?”, myslim si v hlave. “Snad sa neurazila, vsak som nic take nepovedal”…
Po par sekundach velmi intenzivneho ocneho kontaktu odpoveda: “chcete vyfajcit?”. Trochu ma to zarazi, nie som si isty ci som dobre pocul alebo ci to je vobec pravda, tak je miernym hlasom odpovedam “prosim?”. Pani sa usmeje (takym tym stylom, ze “mam Ta”), postavi sa, je oblecena na lahko, ma len suknu, bluzku, rozpustene vlasy. Kraca smerom ku mne. Sedim a cakam co sa bude diat, prisadne si vedla mna z pravej strany. Nakloni sa ku mne a do ucha mi posepne: “Pytala som sa, ze ci chcete vyfajcit?” a rukou mi siahne do rozkroku…
Cast 2
Kraca smerom ku mne. Sedim a cakam co sa bude diat, prisadne si vedla mna z pravej strany. Nakloni sa ku mne a do ucha mi posepne: “Pytala som sa, ze ci chcete vyfajcit?” a rukou mi siahne do rozkroku…
Som uplne prekvapeny, toto su nejake vlakove sluzby, tak preco tu je tak malo ludi? Je pekna, vyzera chytro, je elegantna, “co sa prave deje?”, pomyslim si…
“Vies, ja Ta poznam, ked chodievas behat, velakrat som Ta uz videla, dokonca som Ta uz raz oslovila, bola sobota, poludnie, teplo a Ty si siel behat, asi si ma uz nepamatas, pytala som sa, ze ci prides na charitativny beh. Si povedal, ze uvidis, ale nezjavil si sa tam, bola som trochu sklamana”, zacala mi tykat, co mi vobec nevadi, aj ked neviem jej meno. Ale pamatam si to, vtedy bolo fakt neumerne teplo, mala okuliare, zastavila autom a podavala mi nejaky letak, stale sa pri tom usmievala a prva veta, “vy ste lokalny bezec?”, ano, pamatam si ju matne.
“No a odvtedy na Teba stale myslim, pacis sa mi. Aj spravanim, nie si taky ten namachrovany typek…”… Som skoro v soku, ide to rychlo… Tak sa snazim zapojit, tak sa pytam, ze, ale “ste zvolili zrovna tento postup, nie je to moc rychle?”… Stiahne ruku z rozkroku a hovori: “je, prepac, citam novu knihu, ta cervena, lilisin… su tam pribehy, ktore si ludia mozu splnit a vyzeraju bezpecne a vykonatelne… No a toto bol jeden z nich, velmi dlho som na to naberala odvahu, ale ked som na FB videla, ze planujes ist na dovolenku, tak som sa odhodlala.”. Oprela sa o operadlo, vydychla a hovori: “prepac, hlupa som… co som si myslela…”.
“Nie ste”, odpovedam a hovorim jej, ze ano, pamatam si vas, od toho auta som vas vsak nevidel, ale uz si pamatam. “Mozete byt v klude”, chytam ju odzadu za hlavu a davam jej bozk. Ona len povzdychne. “Mne sa to pacilo”, odpovedam, nech sa neciti zle… Lenze mne sa to naozaj aj pacilo. Znovu ju vasnivo pobozkam.
V tom vsak do kupe nastupuje nejaky dalsi clovek, zatial nevidim kto to je, iba pocujem kroky… Tak si otacam hlavu, pocujem len, “dobry den”, “je tu volne?”… Povedat nie ked su volne este 4 miesta by asi nebolo namieste, tak odpovedame: “Ano, jasne, je tu volne”..
Obaja sme mierne vzruseni, ale potlacime chtic. Je to tazke, vidiet jej krivky, boky, dlhe nohy. Tak blizko dalsich dotykov…
Pristupuje babka, cestovne zadarmo, cas zrazu plynie hrozne pomaly… Babka si sada ku oknu, vystupuje az na dalsej zastavke, dlhych 15 minut cesty. Pani si medzicasom sada oproti mne… Je vzrusena, vidiet to na nej a tiez vyzera, ze je plna napadov, ta kniha musi byt asi fakt dobra.
Babka pozera do okna, asi mysli na bradaviciaka, taka zahladena do okna… Nevadi, nebudem si kazit naladu.
Pani si vsimne, ze sa mi zhorsila nalada, tak mi pozrie do oci a popritom si velmi pomaly prekrizi nohy, po malej chvile nohu pomaly sklada, ma kratku suknu, mierne sa rozkrocuje… Usmejem sa na nu, ona mi usmev opatuje… Hovorim jej stale pani, ale je to extremne pekna 40cka, ale kedze slusnost kaze, bude to stale pani..
Zoberie knihu a pokracuje v citani. Tiez si myslim, ze iba caka pokial sa babka strati… Rozmyslam co bude dalej, nemozem ju predsa opichat v kupe, vsak to bude pocut este aj druhy vagon. Ale uz viem, ze nieco spravit musim, ak poviem nie, este si ju pohnevam. Mam na to este par minut pokial babka vystupi. Zatial mi nic nenapada, v dalsich kupe su ludia, tie predely nebudu moc hrube. Na druhej strane som v poslednom kupe posledneho vagona. “Musim nieco vymysliet”, pozriem na pani, stale cita lilisina…
Cast 3
Vlak pomaly zastavuje, babka vstava… Pani zdvihne oci od knihy, sa na mna pozrie a ked uz je babka v bezpecnej vzdialenosti, povie: “no konecne, neviem to vydrzat”. Nemusi mi hovorit dvakrat, tiez by som najradsej zavrel kupe a spravil s nou co chcem… Zdviha sa a znovu si prisada z pravej strany, vasnivy bozk je az automaticky. Musime sa vsak kontrolovat, aj ked je to tazke, vlak stale stoji, hocikedy moze prist novy pasazier, listky kontrolujuci sa tiez moze vratit. Musime pockat, ale napatie rastie, jemne jej cez bluzku nahmatam prsia, vzdychne… Musim sa vsak krotit, kludne by som jej tu bluzku roztrhol, ale nemozem, “nech sa uz ten vlak pohne”, septam jej do ucha… “Ano”, odpoveda a siaha mi znovu rukou do rozkroku. “Vyzera, ze sa Ti to paci”, provokacne zasepta do ucha a jemne stlaci. “Vyzera, ze ano”, odpovedam. Len sa pousmeje.
V tom vsak zase pocut prichadzajuce kroky, nevsimol som si vsak, ze vlak sa medzicasom rozbehol. Predsa len, jej prsia a celkovo je dokonala. Tie kroky su od revizora, znovu sa zastavi v kupe, ale pamata si nas, tak sa ani nepyta, len pokracuje dalej resp. spat vo vagone. Pride mu vsak divne, ze pani sedi vedla mna a nie oproti ako to bolo povodne. Dobre si to pamata, pretoze sa paci aj jemu…
Tvarili sme sa vsak, ze nic, nahle sme zacali nahodny rozhovor, “tieto cesty su obcas unavujuce”, “ano, su”, “preto si vzdy beriem so sebou knihu” a vrati sa po knihu, ktoru nechala odlozenu na sedadle. Sprievodcovi je to vsak aj tak podla mna divne, ale co… odchadza.
Pani si znovu rychlo presadne. Znovu ju vasnivo pobozkam, tentokrat uz ziadne prichadzajuce kroky nepocut. Ona sa vracia rukou na miesta, kde vidiet, ze rada bludi.
“Co chcete?”, spytam sa, ona mi znovu sepotom, do ucha povie, “chcem Ta vyfajcit, ako len najlepsie viem”. Ta odpoved sposobila okamzitu reakciu, ktoru pocitila aj na jej ruke. “Vyzera, ze to nie je zly napad”, lascidne sa pri tom usmeje a este pevnejsie chyti to co uz je vidiet aj naoko.
“Ale to nemozeme, vsak tu je okolo kopa ludi a co ak pride sprievodca”, hovorim. “Sprievodca sa vrati mozno pri dalsej zastavke, ludia okolo su vo svojich kupe, mame par minut, to stihnem”, az prekvapivo dokonaly plan. Mozem sa tomu ubranit? No mozem? No nemozem…
Rukou sa dostava pod kratke nohavice, nasledne sa snazi odopnut zips, v tom vsak “pocujem nejaky hluk”. Rychlo sa strhneme, nechceme byt chyteni.. A po mensej uprave vyjdeme von z kupe a pozerame co sa tam deje..
“To snad nemyslite vazne!!?!!”, krici sprievodca po 2 studentoch, presnejsie studentovi a studentke. “Vy sa tu j….e za bieleho dna v kupe??!!?!”, krici, mna to az zaraza. “Toto bude urcite minimalne priestupok”. Pani si septa do ucha, “stastie, ze nechytil nas”, “ano, to je”, odpovedam, ale pri presune do kupe, jej aj tak chytim zadok.
“Ako vidim mas rad adrenalin”, usmeje sa, pristupi ku mne, “co ak chyti aj nas? Riskneme to?”. Necaka ani na odpoved a jej ruka uz rozopina zips… “Noooo…. “, nestihnem ani dopovedat a uz klaci predomnou…
Cast 4
Je fakt nadrzana, zips rozopnuty, tak stiahne kratke nohavice a jedine co jej brani k cielu su boxerky. Uz vidi tvar, tak len rukou prejde po povrchu a hovori, “ten bude krasny”. Stiahne ich a pred sebou zrazu vidi to co po com tak tuzila cely ten cas. Vidim, ze sa jej to paci. “Mala som pravdu, je prekrasny” a hned si ho berie do lavej ruky, jazykom prejde po spicke. Vyzera, ze konecne sa docka ciela, avsak v tom zrazu pocujem len razne kroky. Pani sa rychlo zdviha z kolien, ja si zapinam kratke nohavice a nejako musim ustat tu velkost v nich, tak odkracam ku oknu, ze sa cez to pozeram na ubiehajucu krajinu… Pani si sada a bleskom berie knihu a otvara na nahodnej strane.
Je to znovu sprievodca, ti studenti ho natolko rozrusili, ze tu beha ako nervozny lev, len nakukne, asi hlada dalsi par. Ma vsak smolu, tentokrat to nestihol…
Pockame kym opusti vagon a presunie sa do dalsieho. Pani sa ubezpecuje tym, ze pozrie cez dvere, ci naozaj sprievodca odisiel. “Je prec?”, pytam sa. “Je”, odpoved a pokracuje, “mame asi poslednu sancu, nez vlak dorazi do ciela, mali by sme sa poponahlat”. Suhlasim s nou, znovu rozopina zips a vybera ho, rovno do ust, rukami mi chyta zadok a ide plne dlzku, obcas prestane, chyti ho do ruky, podrazdi spicku, oblize ho cely od korena az po koniec, popritom mierne honi… Je dokonala, ta kniha zda sa, ze je naozaj poucna.
Obcas zabludi jazykom aj nizsie a jazykom sa pohra s gulami, snazi sa ich dostat aj do ust, je proste sikovna, uziva si to … jemne ich saje a pri tom pokracuje v honeni, nasledne ich len drazdi jazykom a znovu po celom az ku vrchu.
Pozeram na nu a obcas na beziacu krajinu za oknom, v tom vsak spozorujem, ze vlak spomaluje. A to znamena, len jedine, ze sa blizime ku cielovej stanici…
Chytam ju za vlasy a hovorim jej, “musime zrychlit”, ona pochopi, znovu si ho da cely do ust a pokracuje, jazyk, pri tom mierne saje. Cas plynie, ide na maximum, ale ja som mierne vystresovany zo vsetkych tych udalosti, ktore sa odohrali, tak jej chcem mierne pomoct…
Bez slov jej chytim vlasy, pritisnem jej hlavu ku stehnu, ona hned pochopi a zacne mi z boku lizat gule, zoberiem jej ruku a ukazem nech mi ho vyhoni, netreba jej dvakrat ukazovat … je velmi ucenliva.
Ako tak pokracuje, pomaly citim, ze sa blizi koniec, odhodim jej ruku a skusim sa dokoncit sam. Pri tom ju mam stale pritisnutu na lavom stehne a jej jazyk sa stale cini…
Nastalo cuknutie, uz viem, ze to uz nezastavim, musim pridat, tak pridavam, ona to vyciti, tak aj ona zintevnuje a pomaha si tiez rukou… Ako ju mam pritisnutu ku stehnu, tak jej beriem vlasy a davam si ju pred seba, jej tvar caka prekvapenie. Zatvara oci a otvara usta, ako by hovorila, ze chcem to do ust, to mi je vsak jedno. Po par sekundach to prichadza, jej tvar je komplet postriekana, cast skoncila v ustach, nieco vo vlasoch… Nasledne jej ho vkladam este do ust, naposledy. Bol to kvalitny vystrek… Necakala az tolko.
Nasledne vstava, hlada vreckovky nech sa moze utriet, jednu mi da tiez, nech sa mozem utriet tiez. Obliekam boxerky, kratke nohavice. Ona si utiera tvar a v zrkadle pozera sposobene skody. Nevadi jej to, je rada. Z vlasov dostane posledne zvysky…
Vlak medzicasom prichadza do konecnej stanice.
Ako tak pozeram na jej postavu, tak este pred odchodom z kupe, ju mierne natlacim na dvere kupe, vyhrniem tu jej suknu, rukou v behnem do nohaviciek a hned dva prsty do nej, vidim, ze je vlhka. Druhou rukou ju chytam pod krk, priblizim sa k nej na tesno a do ucha jej sepnem, “za toto co si spravila, si zasluzis poriadne opichat”, vzrusene vydychne a zvlhne este viac… “Ano, zasluzim, je prekrasny, opichaj ma!”…
❤ Článok je dobrý Označ ako prečítane
Autor dwsk
